Mám rada pekné veci...

Mám rada pekné veci. Pekné citáty, výroky, príbehy... Človeka povzbudzujú, vyvolávajú súhlas, nesúhlas, úsmev na tvári, alebo občas vyroní aj nejakú tú slzičku... Rada ich zverejňujem. Nájdem niečo pekné, šup s tým do statusov. Niečo zaujímavé čítam a oslovuje ma to, šup s tým do statusov. A pomedzi to občas napíšem niečo, čo si myslím ja. A je oheň na streche...  Pekné výroky nás nevystihujú, rovnako ako autora nevystihuje jeho román, či básne. Oslovujú nás a o to oslovenie sa chceme podeliť. O tú emóciu spojenú s tými pár písmenkami. Nie sme to my, sú to iba výroky iných.

Keď sa pozerám okolo seba, vidím, že toto funguje úplne presne. Škatuľkujeme si iných podľa toho, ako sa obliekajú, čo hovoria, čo čítajú, čo pozerajú. Nezaujíma nás prečo. Len konštatujeme. Často čítam veci, po ktorých by som normálne nesiahla. Premáham sa, lebo chcem argumentovať mojim študentom. Prišla som na to, že obyčajné – nepozerám, nečítam, neviem – nestačí. No keď poviem, že som čítala aspoň kúsok a nedočítala som to, lebo... už to má inú váhu. To, čo čítam, už nevystihuje celkom moju osobu, lebo ako človek, ktorý prednáša iným, čítam toho jednoducho viac... Nikto sa ma však nepýta prečo.

Pri tom zisťujem, ako sú ľudia pohoršení, keď čítam určitých autorov. Používajú vulgarizmy, nastavujú zrkadlo spoločnosti, opisujú ju presne takú, aká je, ako ju vidia. Nemusím s nimi súhlasiť, no pri čítaní ich riadkov sa občas skláňam, že boli schopní a ochotní dať túto škaredú realitu na papier. My máme radi pekné veci. Radi sa za ne schovávame. A keď nám niekto nastaví zrkadlo, hneváme sa, pohoršujeme sa, nechápeme, ako to niekto vôbec mohol urobiť...

Špeciálne to platí o cirkvách. Radi v nich zaobaľujú ľudia veci do pekných citátov posvätných písiem a keď niekto, kto ich opakuje, ich aj nežije, je odsúdený. No fenoménom súčasnosti nie je nežiť, ale naoko udržiavať status quo. Naoko mať rád pekné veci, ale nehovoriť nič iné. Tváriť sa, že my sme tí dobrí, ale nehovoriť, čo si naozaj myslíme, čo cítime. Som nahnevaná, poviem to. A ľudia okolo mňa sú prekvapení, že prečo, veď dávam do statusov také krásne výroky... Nesúhlasím s niečím, poviem to. A situácia sa opakuje... Človek je zaškatuľkovaný len na základe toho, že má rád, presne ako ostatní, pekné veci, pekné výroky. No ak ich začne používať, mal by sa správať dôstojne podľa nich a nemať vlastný názor. Pokojne sa to ale môže stať aj naopak. Niekto môže citovať ľudskú žumpu a pritom by ste vo vesmíre nenašli čistejšie srdce a kryštálovejšie myšlienky.

Neposudzujme ľudí okolo seba podľa toho, ako sa obliekajú, koho citujú, čo čítajú. Počúvajme ich, čo hovoria vlastné, či nám vôbec majú čo povedať. Nemyslime si o spisovateľoch, že sú ako hrdinovia ich kníh, spoznávajme ich ako ľudí z mäsa a kostí. Tak ako herci hrajú bravúrne svoje úlohy, tak aj mi hráme bravúrne rolu svojho života. Často je iná ako naše slová. Niekedy sa tieto dve entity prekrývajú, inokedy ide každá svojou cestou. No človeka nerobia človekom pekné slová, či škaredé slová. Ale či stojí pri vás v momente, kedy ho potrebujete. Či je ochotný v noci vstať a ísť pomôcť inému len preto, že to potrebuje. Človeka robí človekom láska, ktorú cíti v srdci, nenávisť, ktorou sa bráni, radosť bez ktorej nič nemá zmysel a smútok, ktorý si nosí v srdci každý z nás... Sme ľuďmi, nie porcelánovými figúrkami. Meníme sa, cítime, smejeme sa i plačeme. Páčia sa nám pekné veci. Ale kým vlastne sme?