Sloboda nie je samozrejmosť

<!-- @page { margin: 2cm } P { margin-bottom: 0.21cm } -->

V tomto roku si pripomíname výročia dvoch úplne protichodných udalostí. Na Slovensku si pripomíname 60 rokov od tzv. akcie „K“, „R“ a Prešovského soboru. Kým na Slovensku sa likvidovala cirkev, zatvárali sa kláštory, rehoľníci a kňazi boli prenasledovaní, väznení, mučení, vysťahovávaní zo svojich domovov a bola im zakazovaná činnosť, Európa mala iný „problém. 50-te roky pre ňu znamenali otvorenie cesty k slobode a spájaniu národov. Tam kdesi siahajú prvopočiatky myšlienok na zjednotenú Európu, tam sa začala tvoriť Európska únia. Bola to práve tzv. Schumanova deklarácia, ktorá sa považuje za základ myšlienky zjednotenej Európy.

Kým Východná Európa bola poznačená obmedzovaním osobnej slobody, potláčaním práva na slobodné vyznávanie náboženstva, nastupovala uniformita, násilné zjednocovanie názorov – jedinú a skutočnú pravdu mala Komunistická strana, Západná Európa myslela na slobodu človeka, na spájanie národov, rúcanie bariér a hraníc. Svet a vtedajšia doba bola hlboko poznačená následkami II. svetovej vojny. Bolo potrebné situáciu stabilizovať a dať ľuďom nádej. Myšlienky o slobode boli takouto nádejou. Spájanie národov boli nádejou do budúcnosti, že už sa nebudú opakovať vojnové konflikty.

Vojna je zlá. Neexistuje dobrá vojna. V každej zomierajú ľudia, ničia sa majetky, ničia sa životy celých generácií. II. svetová vojna nebola dobrou vojnou. Jeden človek sa snažil zmeniť svet podľa svojho obrazu. Chcel „vyhladiť“ národy a v mene svojho obrazu neváhal ničiť, zabíjať, vraždiť, mučiť, kradnúť, rabovať... Žiadne vyvyšovanie sa nad druhým neprináša dobré ovocie. A v II. svetovej vojne ľudia zabúdali na Boha, prestávali sa ho báť, vzdávať mu úctu, vážiť si stvorenie ako také... Odvrátili tvár od Lásky a upriamili ju na seba. Výsledkom boli koncentračné tábory, spustošené mestá, dediny, milióny mŕtvych na bojových poliach, hlad, beznádej...

V tzv. Východnom bloku beznádej pokračovala. Človek zostával bez Boha a myslel si, že všetko zvládne sám. Ľudia nemali skutočnú nádej. Iba vedeli, že musia pracovať. Nebola to spoločnosť, v ktorej by si bol každý rovný. Boli „rovní“ a boli „rovnejší“. A bolo priveľa tých, ktorí „museli byť ticho“. Režimu sa neodporuje, režim sa žije. Negatívne javy treba eliminovať a tabuizovať. Cirkev nepotrebujeme. Boha nepotrebujeme. A výsledkom boli pracovné tábory a Sibír...

Na „Západe“ mali slobodu, život a vývoj išiel ďalej. Tiež to so sebou prinášalo určité riziká. Rozrastali sa závislosti všetkého druhu. Robotník musel pracovať, „pán“ sa mal dobre... Avšak prácou sa dalo získať viac. Ľudia sa naučili, že pomaly a vytrvalo, poctivo a čestne sa dá žiť dôstojný život. Sú tu lákadlá rýchleho zárobku, tie však prinášajú priveľké riziká. Vedci robili svoje výskumy a opäť sa raz začali hrať na „bohov“ pri genetických testoch... Kým však „na Západe“ už momentálne riešia negatívne dopady slobody, my sa slobodu ešte len učíme zvládať. A máme pred sebou poriadny kus cesty a práce.

Nemôžeme povedať, že „tam“ je lepšie. Dnes už len vidíme, čo sa dá a za akú cenu. Vieme, že cena slobody je privysoká. A keď ju dosiahneme, máme si ju vážiť. Nie ľahkovážne s ňou narábať. Sloboda je o zodpovednosti, nie o bezbrehom robení si, čo sa nám zachce. Naši predkovia za slobodu ťažko bojovali. Nielen so zbraňou v ruke. Neraz zaplatili vlastným životom za to, že obhajovali pravdu. Režim, nech je už akýkoľvek, vždy núti ľudí myslieť si, že je jediný správny. Komunisti mali svoje presvedčenie a „svoje prostriedky“. „Vďaka“ týmto prostriedkom dnes poznáme mučeníkov režimu. Známych i menej známych...

Pokiaľ sa dokážeme poučiť z histórie, nebude pre nás problémom rešpektovať iných. Nechávať im ich vlastnú hodnotu. Aj o tom je sloboda – aby každý človek mal pocit vlastnej hodnoty, potrebnosti, že môže urobiť v živote niečo dobré pre svoju rodinu, svoje okolie a svoju krajinu. Ťažko sa to buduje tam, kde je rešpektovanie práv zúžené iba na „tie moje“, keď to nie je aj o právach „tých druhých“. 60 rokov od udalostí, ktoré menili Európu je stále málo na to, aby sme ich vedeli oceniť. Aby sme vedeli naplno žiť vlastnú slobodu, chrániť mier a dobro. Aby sme vedeli, čo je to rešpektovanie iných názorov, kultúr, náboženstiev... Aby sme si uvedomili, že hranica, za ktorou je už len zlo, bolesť a slzy, je veľmi tenká.

Od „nežného“ prevratu na Slovensku uplynulo 21 rokov. No ešte stále sme sa nenaučili vážiť si takto „ľahko“ získanú slobodu. Slobodu sme si predstavovali ruka v ruke s drogovým opojením, rýchlom získavaní peňazí v stávkach, častokrát aj vo viac ako 100% navýšení cien tovarov, len aby sme boli rýchlejšie tak bohatí, ako „na západe“... pri tom všetkom opäť raz zabúdame na „tých druhých“. Opäť raz zabúdame na Boha. No keď sa zabudne na Boha a keď sa ním chceme stať my, vedie to... Tábory sme tu už mali... aj prenasledovanie... aj vieme, čo je to nemôcť vyjadriť svoj názor na čokoľvek... Poučíme sa už konečne?